Kronika udalostí od počiatku obce do r. 1830

1550 – prvá zmienka o Bobrove sa nachádza na mapke Hornej Oravy, ktorá sa viaže k prieskumu soľných prameňov pod Babou horou kráľovskými komisármi Kwaiserom a Milaverom. Na tejto mapke sa osada uvádza pod názvom Dubrowes. Je situovaná uprostred lesov vedľa potoka tečúceho od Jablonky. Zo susedných obcí sú na mapke uvedené Zubracslausa ( Zubrohlava), Rapcia ( Rabča), Polhora, Osada a oproti, za riečkou Polhoranka, tu označenou ako Rivalus Slanica, obec Slanica. Orava bola v tom čase v rukách Václava Sedlnického, ktorý ju po predchádzajúcich procesoch dostal do užívania od kráľa Ferdinanda.

1556 – Oravu na pokyn kráľa Ferdinanda dostal František Thurzo. Pre Thurzovcov mala Orava veľký význam, pretože ňou viedla cesta, spájajúca ich majetky v Poľsku a na Slovensku. Bola dôležitou dopravnou cestou ich podnikateľských aktivít v hutníctve a obchode.

1564 – v daňových súpisoch sa „Bobrowa” spomína prvýkrát ako novozaložená obec so susednou obcou Wzthie (Ústie). V Bobrove bola jedna zdanená porta (brána, tu sedliacka usadlosť obvykle so 4 sedliackymi domami). Bobrov sa počítal k valaským osadám, založeným na valaskom práve.

1566 – názov obce v tohtoročnom súpise bol „Bobrowa”, mal tri porty, spolu so Slanicou bol osadou, patriacou k Thurzovskému panstvu. Obe osady boli ohodnotené na 2 zlaté dane od porty. Zubrohlava sa v tomto súpise ešte neuvádzala, Rabča sa uvádzala ako novozaložená, ešte nezdanená obec. Ústie malo zdanené 4 porty, Námestovo 5.

1567 – pisár v tomto roku uviedol názov obce ako „Dobrowa” medzi novozaloženými obcami Wazylow, Namestowo, Slanycza, ... . Neboli schopné platiť dane, lebo si svoje domy budovali na opustených miestach uprostred hustých lesov, kde sa nedal použiť pluh, iba motyka.

1574 – v tomto roku sa uvádza medzi ostatnými valaskými osadami patriacimi k panstvu Františka Thurzu spolu s Ústím. Ústie bolo jednou z najstarších valaských osád na hornej Orave, osídlené na sútoku Bielej a Čiernej Oravy.

1598 – tohtoročný daňový súpis už neuvádzal porty, ale počet domov. V Bobrove už bolo okrem šoltýskych 16 sedliackych domov, pozdvihli sa aj susedné obce: Ústie malo 19 domov, Slanica 11, Zubrohlava 5. Bobrov sa takto vyrovnal Námestovu, ktoré malo tiež 16 domov.

1599 – počet usadlíkov v hornooravských obciach začal pomaly klesať. Aj v Bobrove ostal opustený 1 sedliacky dom; zdanených vojenskou daňou ostalo 15; platili 30 zlatých dane.

1607 – mnohé obce boli vypálené. Juraj Thurzo dovolil Tvrdošínu postaviť soľný sklad na úhradu škôd spôsobených vypálením mestečka Bočkajovými hajdúchmi. O Polhore sa uvádzalo, že bola zničená hajdúchmi a Petrom Komorovským. Okolité obce Zubrohlava a Klin sa v nasledujúcom období museli nanovo osídľovať.

1611 – cirkevne patrili prví obyvatelia Bobrova k fare v Trstenej. Táto fara bola spočiatku katolícka. Počas kanonickej vizitácie v roku 1559 patrila trstenská farnosť do ostrihomského arcibiskupstva. Kostol bol zasvätený Panne Márii, farár bol ženatý, obrady konal katolíckym spôsobom. V roku 1611 trstenský kostol prvý raz vizitoval evanjelický vizitátor Eliáš Láni, vtedy sa už Trstená spomínala ako jedna z desiatich evanjelických fár.

1612 – 29. júna, na sviatok Petra a Pavla, nariadil Juraj Thurzo postaviť evanjelický kostol v Námestove a cintorín v Zubrohlave aj pre susedné obce. K námestovskému kostolu pričlenil obce: Vavrečku, Jasenicu, Klin, Slanicu, Bobrov, Zubrohlavu, Rabču a Polhoru. Rabčice a Sihelné boli založené neskôr. Prvým námestovským farárom sa stal Ján Neborový. Súčasťou námestovského kostola bola fara a škola. Všetci farníci boli povinný prispievať na údržbu námestovskej fary, školy a kostola.

1615 – uprostred zubrohlavského cintorína, ktorý podľa úpravy Juraja Thurzu slúžil aj na pochovávanie zomrelých susedných obcí, si Zubrohlavčania začali stavať kostol, ktorý slúžil aj veriacim okolitých obcí.

1616 – po smrti Juraja Thurzu sa oravským zemepánom a županom stal jeho syn Imrich. Na Orave už nebolo ani jedného katolíckeho kňaza.

1618 – v Zubrohlave bol posvätený nový drevený kostolík, ktorý pre časté povodne slúžil aj veriacim okolitých obcí. Námestovský evanjelický farár tu slúžil sv. omšu každú štvrtú nedeľu.

1645 – napriek tuhej reformácii vznikla prvá katolícka fara na Orave. Založil ju Ján Sczechowicz z poľského Ratulova v Čimhovej, jedinej osade, nepatriacej Thurzovcom, ale Plathyovcom z Veľkej Paludze.

1646 – do námestovskej fary prišiel nový evanjelický farár Štefan Boczko. Pôsobil tu až do Pikovho povstania.

1647 – prvý drevený evanjelický kostolík v Zubrohlave nepostačil pre všetkých veriacich okolitých obcí. V Zubrohlave preto postavili nový drevený kostolík, ktorý v októbri vysvätil evanjelický superintendent Joachim Kalinka.

1648 – oravskí katolíci podali žalobu na bratislavskom sneme. Sťažovali sa na úradníkov Oravského panstva, ktorí trestali katolíkov za to, že sa odvážili prijať katolíckeho kňaza. Na Oravu prišla komisia vykonať kanonickú vizitáciu.

1650 – o následníctvo po zomrelom bývalom správcovi Oravy viedli spory. Terajší správca Štefan Thököly zaručil oravským katolíkom slobodné vyznávanie viery, ale všetko ostalo len na papieri.

1654 – cisár Ferdinand III. vydal novú listinu, ktorou určil miesta na postavenie katolíckych kostolov vo Veličnej, Tvrdošíne, Rabčiciach a Veselom, pretože po predchádzajúcich sľuboch sa v prospech katolíkov na Orave nič neudialo.

1656 – na Orave bola založená nová katolícka fara v Rabčiciach. Založil ju Albert Borovič pre všetkých katolíkov hornej Oravy. Pri dokončovaní ohrady okolo kostola ho napadol so svojimi druhmi Matej Klinovský, ktorý ho takmer zabil.

1659 – veriaci evanjelici si podľa predchádzajúcich údajov povinnosti voči svojim farárom plnili len z donútenia. Matej Klinovský. potomok šoltýskej rodiny z Klina, so svojimi spoločníkmi svojrázne dozeral na plnenie povinností voči farárovi. Tých, ktorí si povinnosti neplnili, alebo sa opovážili nejako podporiť vznikajúce katolícke kostoly, dal dovliecť v reťaziach do väzenia na Oravskom hrade. Dary darované katolíckym kostolom zhabal. Znemožňoval veriacim inklinujúcim ku katolicizmu, vykonávanie náboženských obradov. Výčiny Mateja Klinovského dosiahli vrchol napadnutím Boroviča v Rabčiciach a oravskí katolíci sa sťažovali až na Najvyšší súd.

1672 – z fár vyhnali evanjelických kazateľov a nahradili ich katolíckymi. Znovu povstala protestantská šľachta. Do Námestova prišiel Gašpar Pika, ktorý tu organizoval povstanie spolu so synmi evanjelického farára Bocku. 20. októbra sa bez boja zmocnili Oravského hradu.

1678 – všeobecná nespokojnosť s tvrdým vojenským režimom vyústila do nového povstania. Na jeho čelo sa postavil Imrich Thököly (syn Štefana Thökölyho), ktorý v roku 1670 ušiel z Oravského hradu pred cisárskymi žoldniermi. V polovici októbra prišiel na Oravu, obsadil Oravský hrad a postupne celé Slovensko. Cisársky vojaci sa po dobytí hradu stiahli na hornú Oravu, ale po odchode Thökolyho hrad dobyli späť. Po Orave sa potulovali ozbrojené skupiny povstalcov, ktorých nazývali kurucmi a cisárskych vojsk, nazývaných labancami. Obe skupiny vyžadovali od obyvateľstva porcie a ožobračovali ho. Obyvatelia oravských obcí sa pred príchodom vojsk vartovali a skrývali sa pred nimi v horách. Žili v nepredstaviteľnej biede.

1680 – 1682 – vojská sa na Orave striedali. V roku 1682 je doklad o prítomnosti tak kurucov, ako labancov.

1683 – v námestovskej fare bol od začiatku roka evanjelický kňaz. Katolícky sa musel ukrývať v horách a v domoch katolíkov.

1684 – cisárske vojská znovu obsadili Oravu, do kostolov sa vrátili katolícki kňazi.

1687 – na hornej Orave nastal hlad. Ľudia chodili po žobraní, jedli machy, z kôry stromov mleli múku, z ktorej piekli chlieb.

1705 – po porade v Sečanoch bol zubrohlavský a lokčanský kostol pridelený evanjelikom. Rabčický a námestovský kostol ostal katolícky. Kostol v Zubrohlave slúžil v nasledujúcich 4 rokoch všetkým evanjelikom okolitých obcí, katolíci mohli chodiť do Rabčíc alebo do Námestova.

1715 – na Oravu prišiel belehradský biskup Lukáš Natali. Birmoval, posväcoval zvony a kostoly. Na birmovku mu nosili aj maličké deti v perinkách a katolícki veriaci sa mu veľmi tešili, lebo obyvateľstvo viac ako 100 rokov nevidelo katolíckeho biskupa.

1716 – nasledujúce roky sa označujú ako „zamrznuté.” Najmä rok 1716 bol pre obyvateľstvo veľmi krutý. Po dlhotrvajúcej zime prišla neskorá mokrá jar, studené leto a skorá zima. Ľudia lopatami odhadzovali sneh, aby spod neho zobrali aspoň časť úrody. Obyvateľstvo sa znovu dostalo do strašnej biedy a začalo hromadne opúšťať svoje domovy. Utekalo na dolné zeme, kde sa usadzovali v krajoch, oslobodených spod tureckej nadvlády.

1720 – mnohí novoprisťahovaní obyvatelia v drsných podmienkach nevydržali a hneď opustili svoje nové domovy. Biedne pomery hornooravských obcí sú všeobecne známe: vo väčšine obcí zhrabovali zostatky obilnín ako seno, slamu rezali na kúsky, ktoré mleli na múku. V mnohých domoch ležali bezvládni ľudia zmorení hladom a deti sa živili, tak že na poliach zbierali zeliny a trávu.

1725 – v celej stolici bola veľká povodeň, za ňou sa rozšíril mor.

1745 – Bobrovčania si začali stavať kostol.

1753 – stavba kostola, zatiaľ bez veže, bola ukončená. Vápno na kostol dodávali Zuberčania, kde sa uvádzalo, že „pre potrebu bobrovského kostola, ktorý sa má stavať, bolo v tomto roku predané vápno z jednej pece za 100 florénov.”

1763 – Bobrovčania sa uchádzali o zriadenie fary. O tú sa však snažili aj Zubrohlavčania, ktorí si v roku 1761 postavili nový, tiež murovaný kostol. Medzi oboma obcami nastal spor o farnosť. V žiadosti, ktorú Bobrovčanom zostavil Michal Lokčanský, uvádzali, že kupci, ktorí pred nedeľou nocovali v Podvlku a v nedeľu ráno sa vracali domov, ak nechceli ostať na omši v Podvkli, prišli by práve na omšu do Bobrova. Do Námestova by mali ešte dve míle a kostoly v Oravke, Lipnici a v Zubrohlave boli bokom. Zubrohlavčania prostredníctvom svojho miestneho notára Mateja Majku namietali, že fara sa nezriaďuje pre kupcov, ale pre farníkov, ktorí „doma zostávajú.” A keby sa zriaďovala aj pre kupcov, tak cez Zubrohlavu si zvykli chodiť na Oravu Poliaci a Slezania. Poukazovali na to, že si postavili kostol, proti ktorému je bobrovský „len kaplnkou.”

1770 – v januári bola zriadená farnosť v Zubrohlave. Od Námestova boli oddelené obce Zubrohlava a Bobrov, ktoré vytvorili novú farnosť, kde matkou bola Zubrohlava a Bobrov sa stal filiálkou. Zubrohlavčanom nepochybne dopomohol k farnosti vtedajší biskup nitrianskeho biskupstva Ján Gustíny Zubrohlavský, rodák zo Zubrohlavy po tom, čo obe podpísali spoločnú deklaráciu o vytvorení novej farnosti. Napriek tomu, že Bobrovčania deklaráciu podpísali, hneď od začiatku robili novému zubrohlavskému farárovi Andrejovi Čiernikovi ťažkosti. Podporovaní námestovským farárom Kronerom, odmietli farárovi spoločnej farnosti platiť povinné poplatky a dávať naturálie. Prefekt Imrich Turčány ich už pri inštalácii prvého zubrohlavského farára napomínal, aby svojmu farárovi vzdávali povinnú úctu, inak sa nevyhnú väzeniu a peňažným trestom. Napomínal ich aby nešírili v susedných obciach nenávisť voči zubrohlavskému farárovi. Zároveň mali tiež prispievať na údržbu zubrohlavského kostola, školy a fary. Bobrovčania odmietli. V Zubrohlave fary ešte nebolo. Nový farár bol rodák zo Zubrohlavy, fara bola umiestnená vo vojenskom dome, ktorý bol v tom čase na spadnutie.

1771 – v tomto roku bola zvýšená úmrtnosť. Za prvé 3 mesiace tohto roku zomrelo v Bobrove 37 ľudí, viac ako inokedy za celý rok. V obciach severnej Oravy bol mor.

1772 – 19. marca podpísali Bobrovčania zmluvu o prispievaní na výdavky zubrohlavskej farnosti. Bobrovské deti začali chodiť do zubrohlavskej školy, zriadenej spolu s farou. Vieme, že zubrohlavská škola bola na dobrej úrovni a najmä po školských reformách Márie Terézie v roku 1777 dobre pripravovala deti pre život. V obci bola tiviálna škola, deti sa v nej učili 3 predmety: čítať, písať a počítať. Okrem slovenčiny sa učili aj po maďarsky, latinsky a nemecky. Škola bola farská učilo sa aj náboženstvo, v stredu a v sobotu aritmetika. Do zriadenia školy v Zubrohlave deti navštevovali farské školy v Trstenej.

1777 – Bobrovčania uvádzali, že obchodujú s plátnom na dolných zemiach a takto sa živia. Aj v tomto roku umieralo veľa ľudí. Len v apríli zomrelo 16 osôb, v máji 9, za celý rok zomrelo takmer 50 ľudí, z toho najviac detí.

1778 – o škole sa uvádza, že v Zubrohlave pri kostole je škola, kde rechtor vyučuje chlapcov po slovensky a latinsky. Učil čítať, písať, počítať, náboženstvo, modliť sa a spievať náboženské piesne. Nezanedbával ani bobrovských chlapcov. V tomto roku bola podobná kanonická vizitácia zubrohlavskej farnosti a jej filiálky Bobrova. V Zubrohlave ešte stále nebolo fary, farár stále býval v starom vojenskom dome. Farníci, ako boli zvyknutí predtým ani teraz farárovi neprispievali. Kostoly boli slabo opatrené, zubrohlavský ešte nemal chórus, ani kanceľ, bobrovský bol bez veže, pre zlé základy bol puknutý a potreboval opravu.

1779 – Zubrohlavčania sa rozhodli postaviť faru, žiadali preto uhorskú komoru o finančnú podporu, dostali 200 zlatých. K výstavbe fary prispeli aj Bobrovčania.

1780 – po desiatich rokoch pôsobenia v novej farnosti nečakane zomrel prvý zubrohlavský kňaz, tamojší rodák Ondrej Černik. Na jeho miesto prišiel Ján Nepomucký Kubáň, rodák z Tvrdošína, ktorý tu pobudol len tri mesiace a potom prišiel Štefan Šváby, vyštudovaný v Trnave. Tu prišiel ako ctihodný, starobou a vysokým vekom zoslabnutý starec.

1783 – v tomto roku sa v zubrohlavskej „Historii Domus” (farskej kronike) spomínali poprvýkrát zemiaky. Zatiaľ sa pestovali len ako zelenina vo farskej záhrade. Novým kňazom spoločnej farnosti sa stal Michal Bernolák, ktorý tu vytrval až do roku 1791.

1787 – Bobrovčania sa neprestali usilovať o samostatnú farnosť. Rozhodnutím Jozefa II. nakoniec vznikla tzv. jozefínska fara. Napriek tomu, že Bobrov už mal vlastnú farnosť, vrchnosť nútila Bobrovčanov prispievať na zubrohlavský kostol, faru a školu. Bobrovčania odmietli a viedli preto neustále spory so zubrohlavskými farármi.

1788 – Bobrovčania sa už dvadsať rokov uchádzali o farnosť. Keď nakoniec dostali farára, nemali ho kde ubytovať a musel bývať v školskej komôrke. Lipnický farár Ján Kubáň na jeho pohrebe o 10 rokov vyčítal jeho farníkom, že sa nemal kde ubytovať, nemal si kde pripraviť pokrm, zložiť svoje veci. Vyčítal im, že keby do Bobrova prišiel akýkodľvek hajdúch či vojak, oficier, hneď by mu prichystali súce ubytovanie. Vyčítal im aj iné veci. Farár bol ubytovaný v školskej komore, kde postupne tratil svoje zdravie. Ak chcel, aby farníci opravili múry, nazývali ho tyranom. Aj podľa vyjadrenia biskupa v celom  biskupstve nebolo otupnejšej fary ako v Bobrove. Bobrovčania sa pritom na neho často sťažovali u cirkevnej i svetskej vrchnosti.

1795 – vydržiavanie bobrovského farára stále nebolo doriešené. Aj v tomto roku upozorňoval prefekt Oravského zámku Ambrózy Bobrovčanov, že síce majú už svoju farnosť, avšak dôchodky patriace k matke t. j. k materskej farnosti zubrohlavskej prislúchajúce, musia odovzdávať tak, akoby žiadnej fary nemali.

1797 – 28. decembra zomrel prvý bobrovský farár Andrej Černota.

1798 – za farára tu prišiel Anton Tobiáš Nedeczey, literárne činný kňaz. Pôsobil tu do svojej smrti 9. mája 1806.

1817 – za farára sem prišiel Jozef Slamkay, ktorý sa výraznejšie zapísal do dejín obce. Pôsobil tu do roku 1845, zomrel v Jablonke.

1819 – 30. marca bola na generálnej kongregácií v Dolnom Kubíne zverejnená listina Františka I. o povýšení Bobrova na mestečko. Listinu vydal Matej Stankovič, správca registratúry kráľovského archívu.

1820 – 14. júla bola kanonická vizitácia farnosti, ktorú vykonal Ladislav Pyrker. Cintorín bol oplotený murovaným plotom so strieškou pokrytou šindľom. Neboli na ňom vybudované žiadne krypty. Farárom bol Jozef Szlamkay, 31 ročný absolvent teológie. Humanitné štúdia absolvoval vo Vacii, filozofiu a teológiu v Trnave. Hovoril nemecky, maďarsky a slovensky. Nemal kaplána. V obci neboli uzatvárané zmiešané manželstvá (s rozdielnym vierovyznaním). Fara bola postavená  pevného materiálu (z kameňa) v roku 1795. Boli v nej tri izby, jedna spoločenská, kuchyňa a komora. Rechtorom bol Ján Paczák, 36-ročný, bol zároveň zvonárom a učiteľom. Okrem čítania, písania a počítania vyučoval aritmetiku a náboženstvo. Príjmy mal zo zvonenia, učenia, spievania pri pohreboch a v kostole, privyrábal si aj ako pisár. Kostolníkom bol Matej Maloštík, 58-ročný, kurátorom kostola Andrej Kompaník, 37, ročný. Žilo tu 1466 obyvateľov, z nich 6 nekatolíkov, 50 Židov.

1821 – V tomto roku zhorela stará drevená škola.

1823 – v tomto roku bola postavená nová murovaná škola. Boli v nej 2 miestnosti pre rechtora, 1 pre školu a 1 pre učiteľa.

1827 – richtár obce spolu s úradom sa starali o siroty. Richtárom bol Jozef Odrobiniak. notárom Štefan Prozbík.

1828 – mestečko sa rozrastalo a v roku 1828 tu bolo 181 domov a 1571 obyvateľov.